Almanach analytickej psychológie Anima, 2017
Všetko živé okolo nás je produktom milióny rokov dlhého a veľmi pomalého procesu – evolúcie. Rastliny, živočíchy, ľudia, naše telá, aj naša psychika. To, čo sa tu doteraz zachovalo, „doputovalo“ až sem, je len zlomok všetkých živých foriem, aké kedy na Zemi existovali. 99 % všetkého živého už vyhynulo. Všetci, ktorí sme tu, sme šťastní výhercovia evolučnej hry, lebo je oveľa, oveľa viac spôsobov a možností ako nebyť, než ako byť.
Všetky živé formy spája jedno – každá vlastnosť je prospešná, užitočná, pomáha a pomáhala organizmu prežiť a dať život ďalšej generácii. Rovnako sa môžeme pozerať aj na našu psychickú výbavu, naše schopnosti, správanie. Psychické funkcie sa u človeka nevyvinuli len tak pre nič za nič. Pomaly viac a viac odkrývame a spoznávame záhady našej mysle, ale väčšina z nej stále odoláva poznaniu. Vždy si ale môžeme položiť otázku – prečo sa to a to s ľuďmi deje? Prečo sme práve takí, akí sme? Načo táto vlastnosť môže byť, respektíve niekedy mohla byť dobrá?
Naša psychika sa vytvárala veľmi dávno v čase mimo možnosti našej predstavivosti, v prostredí podstatne odlišnom, v akom žijeme teraz – v tzv. prostredí evolučných adaptácií, EEA (angl. „Environment of Evolutionary Adaptedness“). Niektoré psychické javy, „poruchy“, sa môžu javiť z nášho pohľadu zbytočné, nepochopiteľné, „choré“, ale kedysi mohli mať svoj zmysel a iste pomáhali našim predkom prežiť. Takéto myslenie nám ale nie je prirodzené, intuitívne všetko vnímame z pozície svojej doby, prostredia, kultúry, morálky.
C. G. Jung mal výnimočný dar veľmi citlivo vnímať jeho zmyslom dostupné prejavy psychiky a hĺbavo o všetkom premýšľať. Vo svojej genialite každý psychologický fenomén chápal ako produkt prírody, ako prírodný proces. K ľudskej psychike pristupoval s veľkou bázňou a rešpektom a už ako veľmi mladý ju začal skúmať vedecky, systematicky, experimentálne. Nemusel chodiť nikam ďaleko, „materiálom“ bol sebe sám, aj jeho pacienti. Keď niečo prežíval, zachytil v sebe, vždy sa pýtal aj prečo, odkiaľ, aký to môže mať zmysel? Prečo aj toto príroda vytvorila a ponúkla mi takýto zážitok?
Otázky veľmi ťažké a odpovede ešte viac. Ľudská psychika je nehmatateľná, veľmi ťažko transformovateľná do sveta čísel, faktov, rovníc a pevne platných prírodných zákonov. Jung si toho bol vedomý a tušil, že nebude možné objaviť univerzálny návod, metódu, spôsob liečby hocijakého ľudského problému. To v dnešnom svete tisícov rýchlych a zaručene úspešných návodov na všetko nie je povzbudivá správa.
Jung zanechal po sebe ohromné myšlienkové aj literárne dielo, ale nie ucelenú a jasnú psychologickú „metódu“. Až jeho žiaci a nasledovníci spracovali základné koncepty analytickej psychológie. Jung si všimol určité fenomény spoločné všetkým ľuďom, tzv. archetypy, kolektívne nevedomie, ale aj tak vždy zdôrazňoval individuálny prístup ku každému človeku a vytváranie individuálnej psychológie pre každého pacienta.
Jung zomrel v roku 1961, len pár rokov pred tzv. druhou darwinovskou revolúciou, ktorá priniesla odhalenie kľúčových biologických princípov života a fungovania evolúcie až na úroveň génov. Táto teória veľmi zjednodušene hovorí, že všetko živé sa „snaží“ neustále o zvyšovanie tzv. evolučnej zdatnosti, fitness. Tri základné charakteristiky fitness sú: zvýšená možnosť prežitia jednotlivca, zvýšená schopnosť reprodukcie a zvýšená možnosť prežitia a reprodukcie blízkych príbuzných. Jedinec s najvyšším fitness je nositeľom vlastností, ktoré sa budú šíriť v rámci druhu.
To sa samozrejme nedeje vedomým snažením organizmov, je to len prejav pomalého evolučného procesu, ktorý nemôžeme priamo pozorovať. Evolúcia sama o sebe je slepá, nemá žiadny cieľ, iba sa deje. Môžu prežívať živočíchy, ktoré sa nemenia milióny rokov, môže sa náhle objaviť nový druh, ktorý sa rýchlo šíri, a ktorýkoľvek druh môže kedykoľvek vyhynúť (aj človek).
Ktovie, ako by Jung zakomponoval tieto poznatky do analytickej psychológie. Pochopenie podmienok a síl, kedy sa utvárala naša prirodzenosť, pomáha pochopiť aj moderného človeka so všetkým, aký je, čo sa mu deje. Praveký jaskynný lovec doby kamennej sa svojimi mentálnymi schopnosťami v ničom neodlišoval od dnešného moderného človeka, mal rovnaký mozog a rovnaké inteligenčné schopnosti ako my. Mal iba menej skúseností a nemusel riešiť vo svojom živote toľko rozličných a zložitých situácií.
Zmenili sa, a veľmi radikálne, prostredia, v akých sme žili a žijeme. Nedozvieme sa, v akých podmienkach sa formovala naša myseľ, vieme to len odhadnúť, ale nepriamo sa dozvedáme o nich stále viac. Naša myseľ je adaptovaná na dávne prostredie afrických saván, na život v malých rodinne prepojených skupinách. Človek je adaptovaný na minulosť, nie na prítomnosť, ani nie na budúcnosť. Posledných 10 000 rokov zásadných kultúrno-technologických zmien v histórii ľudstva je z pohľadu evolúcie menej než sekunda. Pomalá evolúcia a genetické zmeny nestihli sledovať zrýchľujúce sa tempo agrárnej, priemyselnej a informačnej revolúcie.
Z tohto kontrastu pramení mnoho tzv. civilizačných chorôb aj individuálnych psychických „porúch“. Evolúcia nerobí „chyby“, nedovolí šíriť „poruchové“ gény – nič, čo by nebolo užitočné a životaschopné, by sa nemohlo dodnes zachovať. Prírodný výber by takú vlastnosť už dávno „vyradil z hry“. Na to je dobré nezabúdať pri vnímaní akéhokoľvek psychického fenoménu, akokoľvek sa nám môže javiť nepochopiteľný a nevhodný.
Vždy sa na všetko pozeráme zo svojho miesta moderných ľudí 21. storočia. Enormné úsilie ľudí testovať a zdokonaľovať diagnostické nástroje ľuďom nepriamo podsúva aj určitú predstavu psychickej „normálnosti“ – ako to väčšina populácie má a akým smerom by mal byť jedinec „korigovaný“, ak sa príliš vymyká stredu Gaussovej krivky.
Život človeka ovplyvňuje veľa faktorov, dedičných aj sociokultúrnych. Ľudia samozrejme neanalyzujú svoj život do detailov, nereflektujú svoje každodenné správanie, nezamýšľajú sa nad evolučnými tlakmi prírodného výberu, nad dávnym formovaním ľudskej prirodzenosti a životnými podmienkami našich predkov. Žijú svoje životy tu a teraz, ako vedia, ako môžu. Klient pozná svoj život a môže nájsť pre seba dôležité odpovede.
Ak to situácii pomôže, v terapii môže klient počuť aj evolučný, prírodný pohľad na svoj problém, na fenomén, ktorý ho trápi, ktorý v modernej dobe pôsobí kontraproduktívne, ale kedysi dávno mohol byť jeho predkom užitočný a životne dôležitý. A paradoxne – aj vďaka tomu tu dnes môže byť.
Napríklad depresia. Asi by sme ťažko našli niekoho, kto by sa jej účinkom tešil. V dávnych dobách, keď hlad bol bežnou súčasťou života, mohlo depresívne ničnerobenie, aj keď mučivé, šetriť obmedzené energetické zdroje a pomôcť prežiť nepriaznivé ťažké obdobie. Prežitie malo vyššiu (najvyššiu!) prioritu než pocit spokojnosti. Žiarlivosť je aj ochranou rodiny pred inváziou cudzích génov, stratou partnera. Hyperaktívni jedinci s poruchou pozornosti (ADHD) mohli byť kedysi výbornými lovcami, stopármi, vyhľadávačmi novej potravy, bojovníkmi a ochrancami kmeňa. Iste netušili, že raz budú musieť sedieť celé roky v uzavretých priestoroch s deťmi aj z nepriateľských kmeňov, budú nútení riešiť rovnice s odmocninami a snažiť sa pochopiť princípy elektromagnetického poľa.
Ako by vyzerali ľudské reťaze, keby každý z nás chytil svojho rodiča za ruku, ten svojho, ten svojho a tak ďalej? V evolúcii ide vždy primárne o prežitie a zachovanie línie života, nie o šťastný život jednotlivca naplnený uspokojenými potrebami a radosťami. Až s úsvitom vedomia, myslenia, reči sa začali vynárať otázky, na ktoré stále hľadáme odpovede. A aj to je prírodný proces.