Medzi břehy, 2013
Prečo sú ľudia takí, akí sú, prečo sa správajú tak, ako sa správajú, a nie inak? Prečo funguje naša myseľ tak, ako funguje? Tieto otázky asi trápili ľudí už dávno, ale ako prvý ich verejne vyslovil filozof David Hume. Zamýšľal sa nad jednoduchou otázkou ľudskej podstaty – čo je človeku prirodzené, čo máme všetci spoločné. Aj keď sme všetci iní a jedineční, máme aj veľa spoločného, rovnakého.
Tento spoločný základ, existenciu rovnakých psychických oblastí spoločných všetkým ľuďom, predpokladal aj C. G. Jung a označil ho ako kolektívne nevedomie.
Zvolil som výraz kolektívny, pretože toto nevedomie nemá individuálny, ale všeobecný charakter, to znamená, že má na rozdiel od osobnej psýché obsahy a spôsoby správania, ktoré sú všade a vo všetkých indivíduách cum grano salis (s istým obmedzením) rovnaké. Inými slovami, je vo všetkých ľuďoch identické a tým tvorí v každom existujúci všeobecný duševný základ nadosobnej povahy. (Jung, Výbor z díla II, 1997)
Správne predpokladal, že kolektívne nevedomie, spoločná „skúsenosť“ ľudstva, sa prenáša génmi – a už vo svojej dobe sa nič netušiac zaradil aj k evolučným psychológom. To, čo Jung nazval kolektívnym nevedomím, moderná evolučná psychológia označuje ako špecializované mentálne moduly – vrodené psychické štruktúry.
Jung označil jednotlivé komponenty kolektívneho nevedomia ako archetypy. Dôkazy o ich existencii nachádzal v mýtoch, legendách, snoch a prejavoch duševných chorôb u príslušníkov najrôznejších kultúr. Nikde ale neuvádza, ako a prečo sa toto nevedomie utváralo, šírilo a ako nadobudlo dnešnú podobu. Ani nemohol – v jeho dobe neboli ešte známe princípy genetických prenosov a pôsobenia, a aj keď už bola známa Darwinova a Wallaceova evolučná teória života, vedci skúmali jej opodstatnenosť skôr na telesných formách živočíchov.
Druhá darwinovská revolúcia
Až v 70. rokoch 20. storočia v rámci tzv. druhej darwinovskej revolúcie, neodarwinizmu, sa začalo otvorene hovoriť aj o ľudskej psychike ako o výsledku milióny rokov trvajúceho evolučného procesu. Vznikla nová veda, ktorej názov sa po označeniach behaviorálna ekológia, darwinovská antropológia a evolučná psychiatria ustálil ako evolučná psychológia.
Jadrom evolučnej psychológie je téza, že všetci ľudia na Zemi majú vo svojich mozgoch vnútorné oblasti (moduly, mentálne orgány, archetypy) vybavené špecifickým poznaním, ktoré im pomáha adaptovať sa na miestne podmienky. Sú to vysoko špecializované oblasti, ktoré sú aktivované v prípade potreby určitej informácie. (Gálik, 2000, s. 55)
Psychológovia aj biológovia začali postupne odmietať myšlienku, že človeka možno rozdeliť na psychickú myseľ (dušu) a biologické telo. Od tohto názoru už nebolo ďaleko k poznaniu, že ak evolúcii podliehajú telá, budú jej podliehať aj duševné schopnosti. Psychické funkcie sa u človeka nevyvinuli len tak pre nič za nič.
Funkční psychológovia sa začali intenzívne zaujímať o pozorovateľné správanie jednotlivcov. Postupne zisťovali, že správanie je dôležitým prostriedkom k nastoleniu vzťahov živočícha k prostrediu a štúdium správania umožňuje uchopiť problémy psychológie aj biologickými metódami. Zvieratá sa stali dôležitými modelmi pre pochopenie psychiky človeka.
Priamy vplyv na vznik evolučnej psychológie mali práce vedcov Williama Hamiltona, Georgea Williamsa, Roberta Triversa a Johna Maynarda Smitha, ktorí svojimi prácami v rokoch 1963 až 1974 odkryli dovtedy netušené možnosti pohľadu na teóriu prírodného výberu Charlesa Darwina.
Teória sebeckého génu
Do čias Charlesa Darwina a Alfreda Russela Wallacea sa všetko živé v prírode vysvetľovalo ako nemenné, stvorené vyššou nadprirodzenou silou. Rastliny a zvieratá sa nevyvíjali ani nevymierali, všetky mali svoje stabilné miesto a navzájom tvorili obdivuhodnú rovnováhu. Darwin si na svojej prelomovej ceste okolo sveta na lodi Beagle všimol nápadné rozdiely aj podobnosti rôznych druhov zvierat v rôznych prostrediach, v ktorých žili. V revolučnom diele O pôvode druhov (1859) vyslovil myšlienku, že život sa vyvíja z jednoduchších foriem k zložitejším, že druhy a jedince sa adaptujú na meniace sa prostredie a tzv. prírodný výber umožní prežiť len najzdatnejším jedincom.
Donedávna uznávaný názor, tzv. lamarckizmus, vysvetľoval jav neustálej zmeny ako nevyhnutnosť pokroku a snahu organizmov o sebazdokonaľovanie. Žirafe narástol dlhý krk preto, lebo sa jej predkovia naťahovali za vysoko rastúcou potravou. Tento názor je logický a rozšírený u laickej verejnosti dodnes. Lenže po objave génov a DNA sa zistilo, že správanie jedinca nemôže mať vplyv na genetickú informáciu potomkov.
Myšlienka teórie sebeckého génu je trochu šokujúca, ale jednoduchá: silou, ktorá hýbe všetkým živým v prírode, je gén – entita, určitý úsek na molekule DNA, ktorý má jeden jediný cieľ: replikovať sa, dostať sa do ďalšej generácie.
Keďže v génoch je ukrytá informácia o výstavbe a funkcii každej bunky, gén ovplyvňuje správanie buniek a v konečnom dôsledku celý organizmus, v ktorom sa nachádza, tak, aby sa úspešne kopíroval a množil. Každý organizmus, každé telo, každý živočích, aj človek, je len dopravným prostriedkom, vehiklom, pomocou ktorého sa gény chcú a môžu replikovať.
Obrazne povedané, antilopa neuteká pred gepardom, aby si zachránila život, ale snaží sa utekať rýchlejšie ako ostatné antilopy, lebo gepard zožerie len tú najpomalšiu. Najpomalšia antilopa sa nedožije potomkov, jej gény sa nebudú ďalej množiť, iba gény rýchlych antilop, ktoré unikli predátorom. Situáciu génového súperenia môžeme prirovnať k neustálym pretekom v zbrojení alebo k boju medzi výrobcami autoalarmov a zlodejmi áut, kde niet nikdy víťaza ani porazeného.
Pohlavne rozmnožujúci sa živočích odovzdáva svojmu potomkovi polovicu svojich génov. Súrodenci majú tiež polovicu rovnakých génov, bratranci jednu osminu, a preto napríklad pri ohrození si rodinní príbuzní pomáhajú navzájom oveľa intenzívnejšie ako cudzí s cudzími, ktorí navzájom nezdieľajú žiadne spoločné gény.
Teória sebeckých génov vysvetľuje aj problém sterilných kást niektorých spoločenstiev hmyzu: sterilní potomkovia síce neplodia ďalších potomkov, ale pomáhajú svojim plodným súrodencom pri výchove a obžive ich potomkov, s ktorými zdieľajú tiež určitú časť spoločných génov.
Richard Dawkins (1999) označil toto správanie génov pre lepšie pochopenie ako „sebecké“. Samozrejme, je to len antropomorfizmus – samotný gén je len pár molekúl DNA, nemá žiadny rozum, žiadnu vôľu, má len určité atribúty. Manipuluje svojím nositeľom tak, aby ho „donútil“ (napríklad človeka zaľúbenosťou) k rozmnožovaniu.
Prostredie, na ktoré sme adaptovaní
Život na Zemi sa začal kedysi pred 3 – 4 miliardami rokov v praoceáne zhlukovaním molekúl do zložitejších zlúčenín. Evolúcia je veľmi, veľmi, veľmi pomalý, náhodný a „slepý“ proces, za jeden ľudský život prakticky nepozorovateľný i ťažko predstaviteľný. Nemá žiaden cieľ ani predurčenosť, ako vytvorenie „vyšších“ foriem života či inteligencie, na konci ktorého stojíme my, ľudia. Evolúcia sa živým organizmom iba deje.
Ako uvádza Raup (1995), 99,9 % druhov, ktoré kedy obývali našu planétu, už vyhynulo. Všetky doteraz žijúce organizmy sú svojím spôsobom šťastné výnimky a sú iba pokračovaním úspešných línií replikujúcich sa génov.
Podľa najnovších rozsiahlych výskumov sekvencií ľudskej mitochondriálnej DNA sme všetci potomkami malej skupiny predkov žijúcej pred 150 – 200 tisíc rokmi, potomkami siedmich matiek, respektíve jednej matky, tzv. pravekej Evy (Sykes, 2004). Keby každý z nás chytil za ruku svoju matku a tá zase svoju, ľudské reťaze sa po čase začnú spájať a nakoniec ako jedna línia dorazia k jedinej žene, k jedinému ľudskému páru.
Ak chceme poznať podstatu našej psychiky, mali by sme skúmať život našich predkov v ich pôvodnom prostredí, odlišnom od toho, v akom dnes žijeme – v tzv. prostredí evolučných adaptácií EEA. To ale reálne nie je možné, pôvodné prostredie môžeme skúmať len nepriamymi metódami. Človek je adaptovaný na minulosť, nie na prítomnosť, ani nie na budúcnosť. Aj tu môžeme nachádzať príčinu mnohých psychických aj tzv. civilizačných ochorení.
Náš predok podľa dostupných zdrojov žil v prostredí afrických saván, bol zberačom plodov a lovcom menších zvierat. Žil v malých, 20 – 30 členných skupinách. V dôsledku klimatických zmien, ku ktorým došlo pred 5 – 7 miliónmi rokov, tropické lesy začali ustupovať a na ich mieste sa objavovali trávnaté stepi, savany. Stromy predkom už neposkytovali dostatočnú ochranu, museli sa pohybovať po otvorenej stepi. Prítomnosť predátorov, veľkých šeliem, mala zrejme nezanedbateľný vplyv na našu evolúciu – aj dnešný človek cíti určitú bázeň pri kontakte s nimi.
Jedinú ochranu poskytovala skupina: indivíduá žijúce osamelo ani menšie rodiny nemali veľa šancí na prežitie. Skupina poskytovala ochranu a možnosť ľahšieho získania obživy. Mala vodcu, uznávanú a rešpektovanú autoritu. Iné skupiny boli vnímané ako nepriateľské, predstavovali hrozbu a konkurenciu v získavaní potravy i žien (archetyp xenofóbie). V záujme prežitia jednotlivca bolo identifikovať sa so svojou skupinou, prijať jej spôsob života, byť konformný k názorom iných členov, považovať svoju skupinu za dôležitejšiu a lepšiu ako iné.
Dochádzalo k určitej deľbe práce. Ženy sa viac venovali deťom a získavaniu nepohyblivej a predvídateľnej potravy, častejšie zostávali na jednom mieste. Muži sa venovali skupinovému lovu pohyblivej a nepredvídateľnej zveri, na dlhšie obdobie opúšťali tábor. Dnešní muži dosahujú lepšie výsledky v riešení orientačných a priestorových úloh, ženy sú lepšie vo verbálnych testoch – boli častejšie spolu a zrejme mali viac možností spolu komunikovať. Feministické hnutia za zrovnoprávnenie mužov a žien sú chvályhodné, nemôžu však odstrániť určité rozdiely medzi pohlaviami. Rozdielnosť nemusí znamenať nerovnoprávnosť.
Prostredie savany bolo premenlivé, užitočné bolo získavať o ňom čo najviac údajov, neustále sa pýtať: „Čo ak? Čo keby?“ Z človeka urobila evolúcia zvedavého, exploratívneho živočícha. Zároveň však bolo potrebné orientovať sa, vyznať sa v prostredí. Každý výklad, akokoľvek zjednodušený, bol z hľadiska prežitia výhodnejší než dezorientácia. Nemožnosť vyznať sa v prostredí, kognitívny chaos, bol zdrojom silných negatívnych emócií. Človek má inštinktívnu, biologickou evolúciou vnútenú potrebu rozumieť svetu okolo seba.
Pri obmedzených schopnostiach úplný výklad sveta nebol možný – zrodil sa mýtus, človek je mýtofil. Jeho pohľad na svet je súborom vier o pravde, o ktorých je natoľko presvedčený, že ich veľmi ťažko v priebehu individuálneho života modifikuje. Kováč (1999) napokon označuje človeka štyrmi typickými vlastnosťami: bojazlivý tvor, skupinový živočích, vyhľadávač slasti a mýtofil.
Čo z toho vyplýva pre psychológiu
Kolektívna skúsenosť ľudstva nie je nejaká univerzálna éterická banka, vznášajúce sa pole, vekmi napĺňané príbehmi predkov, na ktoré sme my teraz určitým spôsobom napojení a z ktorého čerpáme „poznanie“, vnuknutia a riešenie našich situácií. Táto romantická predstava je dodnes inštinktívne často prijímaná, populárna v mnohých názorových smeroch new age, vo filmoch a podobne.
Evolučná perspektíva môže obohatiť prácu psychológov novým pohľadom na človeka – aj keď ich pracovne navštevujú moderní ľudia so špecifickými problémami, v ich hlavách stále sídlia mozgy z doby kamennej, adaptované na dávne prostredie. Môžeme namietať, že praveký človek nedokázal písať romány, riešiť diferenciálne rovnice, stavať mrakodrapy, skonštruovať nadzvukové lietadlá. Mení sa ľudské poznanie, kultúra, technológie, ale štruktúra ľudskej psychiky, kolektívne nevedomie, sú stále rovnaké.
Keby sme nejakým strojom času preniesli novorodenca spred povedzme takých 50 tisíc rokov k nám, ničím by sa neodlišoval od moderných rovesníkov – s veľkou pravdepodobnosťou by dokázal vyštudovať aj priemernú univerzitu. To isté platí aj naopak: ak by sa malé dieťa z európskeho veľkomesta ocitlo v skupine pravekých lovcov, počas svojho života by nebolo o nič bystrejšie než ostatní členovia.