Odpovede pre zdravotnú poisťovňu, 2024
V každom okamihu sme vystavení prúdu pocitov, ktoré nemáme úplne vo svojich rukách. Niektoré príjemné, v ktorých by sme radi zostali dlhodobo, iné opačné, ktoré odmietame a chceme sa ich rýchlo zbaviť. Aj keď pocity prežívame rôzne, nie sú „dobré ani zlé“, všetky sú prirodzené, formovali sa vo veľmi dávnych dobách, vždy mali svoj zmysel a pomáhali našim predkom prežiť a riešiť situácie bežného prehistorického života.
K tým neželaným patria aj pocity úzkosti, nepríjemný pocit nejasného ohrozenia, často sprevádzaný aj silnými telesnými prejavmi. Akoby chcel povedať: Nebezpečie je blízko, buď ostražitý, pripravený sa okamžite brániť alebo utekať! V dávnom svete bolo neustále nebezpečenstvo a smrť na dennom poriadku, svet moderných istôt, reálnych či virtuálnych, neexistoval. Prvotnou úlohou úzkosti bolo človeka chrániť, aj formou nepríjemných pocitov. Preto aj ten názov, úzkosť – pozornosť sa zúži len na to podstatné, ako naložiť s hrozbou. Nie sme vtedy schopní vnímať iné veci.
Paradoxné je, prečo to zažívame aj teraz v modernej dobe, keď žijeme v najbezpečnejšej a najhojnejšej dobe v dejinách ľudstva? Mnoho ľudí pociťuje úzkosti aj keď im reálne nič nehrozí, žijú spokojne a slušne, nič im nechýba, môžu čokoľvek. Naše životné prostredie a kultúra sa zmenili za posledných 10 000 rokov extrémne, ľudská prirodzenosť a psychická výbava ale zostala úplne rovnaká. Či sa nám to páči či nie, stále máme v hlavách mozgy lovcov a zberačov z doby kamennej.
Ľudia aj médiá často od psychológov prirodzene požadujú a očakávajú rady na nejaký konkrétny ľudský problém, ako svoj nepríjemný stav zlepšiť. Ľudská psychika je veľmi zložitá a viac neznáma ako známa, každé vysvetlenie a zjednodušenie je veľmi vítané. Nie je ľahké žiť s vedomím, že nie sme pánmi vo svojom dome. Objavujeme počiatky Vesmíru, zloženie hmoty, vieme do detailu ako pracujú naše telá – prečo by to nemalo fungovať aj na našu myseľ?
Psychológovia pracujú s klientmi v osobnom kontakte, poznávajú ich svet a kontext celej situácie, ktorá je u každého iná a jedinečná. Spolu hľadajú možnosti vo svete konkrétneho človeka, čo sa dá a ako zmeniť jeho schopnosťami. Nič nemá pre trápiaceho sa klienta väčšiu cenu, ako keď na to príde sám. (Vynímajúc samozrejme ťažké stavy, kedy je psychiatrická pomoc nevyhnutná.)
Prihovárať sa neznámej mase, kde nikoho nepoznáme, o nikom nič nevieme – aký je, čím si prešiel, jeho príbeh – a ponúkať rady z rukáva je veľmi povrchné a prakticky neúčinné. Sme denne zahlcovaní takýmito informáciami, aj dobre mienenými návodmi na všetko. Načo je to dobré? Mali by sme už dávno všetci žiť spokojné životy a psychiatri a psychológovia skončiť na úradoch práce. Ako je teda možné, že psychológov aj psychiatrov pribúda a čakacie doby k nim sa predlžujú? Ak by nejaká všeobecná rada fungovala, všetci by sme sa ňou už dávno riadili a autor by si užíval Nobelovu cenu za prínos ľudstvu.
Úzkosť je stav mysle, psychický proces, ktorý má nejaký, aj keď na začiatku možno skrytý, zmysel. Nie je to nič „choré“. Naša duša citlivo registruje všetko v našom živote a „nikdy nespí“. Niečo hlbšie v nás nám možno chce len niečo povedať, alebo sa opýtať.
Súčasná rýchla a povrchná kultúra nám radí rýchlo sa toho zbaviť, prekryť to niečím, nahradiť, zmeniť pocity liekmi, rôznymi látkami a podobne – nie je čas sa v tom vŕtať a venovať pozornosť. Prijať to ako pozvanie na objavnú duševnú cestu s odborníkom je luxus: dlhý, nie lacný, bez zaručeného výsledku. Ani psychológia nie je všemocná.
Paradoxne nám naša duša aj pocitmi úzkosti môže ponúkať kľúč k niečomu, do čoho sa nám dlhodobo nechce. Trvalý stav blaženosti a dostatku nie je normou, iba šťastnou zhodou okolností.