Časopis Mama a ja, 2021
Je to choroba dnešnej doby, že veľa dospelých ľudí je v podstate nevyzretých? Keď sa pozrieme na generáciu našich starých rodičov, boli pripravení v relatívne mladom veku založiť vlastnú rodinu a postarať sa o ňu. Dnešní dvadsiatnici sú ešte deti a dokonca aj máloktorí tridsiatnici sú dostatočne zrelí na to, aby sa postarali o vlastnú rodinu, pretože majú problémy postarať sa sami o seba. Kde nastala chyba? Prečo sme takíto?
Žijeme v dobe stále rýchlejších a rýchlejších zmien. Mení sa náš svet a meníme sa aj my. Stačí si pozrieť pár starších filmov na trojke, aby sme videli, ako inak sa správali a mysleli ľudia pred 30 – 40 rokmi. Kedysi bežné spôsoby sú dnes vzácne a naopak. Ako poznamenal raz jeden kolega, mierny narcizmus sa dnes stáva normou.
Psychológia pristupuje k duševným fenoménom viac individuálne a do hĺbky, všeobecnejší pohľad na ľudské správanie je bližší sociológii. Ale ľudí aj médiá vždy zaujímajú témy očakávajúc všeobecne vysvetľujúce odpovede, ktoré v podstate neexistujú. Naše životy určujú aj vonkajšie okolnosti, ale ešte výraznejšie sily vnútorné, ktorým nerozumieme a ani ich nemáme v moci. Keď u niektorých ľudí pozorujeme podobné prejavy, dôvody môžu byť u každého úplne odlišné.
Ale aby sme sa vrátili k vašej otázke – ľudská duša je múdra, v rámci daných okolností vždy „hľadá“ pre človeka najvhodnejší spôsob existencie, prispôsobenie sa. Tak sa môžeme skôr opýtať, prečo by mali byť ľudia zrelí a čo to znamená? Boli na to doteraz dôvody? Prečo sú ľudia takí, akí sú?
Dávno si ľudia všimli, že ťažké podmienky a núdza urýchľujú dospievanie, za socializmu sa vravelo „vojna robí z chlapca chlapa“ a podobne. Jeden náš starší kolega k tejto téme často spomína príhodu, keď ako mladý študent robil výskum o šťastí v dome dôchodcov. Jedna babka mu odpovedala: „Akéže šťastie, chlapče? Robili sme, čo bolo treba!“
Žijeme v najlepšej dobe, aká kedy v dejinách bola, aspoň v našich končinách, čo sa týka materiálna, možností, dostupnosti, bezpečia, zdravia, dosahovania cieľov. Zväčšuje sa priestor možností a zmenšujú sa nutnosti. V terapii paradoxne niekedy dôjdeme k tomu, že aj to je príčinou klientových ťažkostí – môže takmer čokoľvek, musí málo. Prečo by si mali tridsiatnici zakladať rodiny, keď je príjemnejšie nezáväzne si užívať, cestovať, hromadiť majetok, budovať kariéru, firmu…?
Každá doba a kultúra má svoje „normy“, ktoré sú relatívne a meniace sa. Niekedy bolo normálne zjesť zabitého nepriateľa alebo zájsť na trh kúpiť si otroka. Netušíme, akí budú ľudia o 100 rokov a aké vtipy si budú rozprávať o nás. Aj vzťahy mužov a žien aj rodiny budú iné.
Očividne to bude chyba výchovy a nezrelí dospelí sú tí, ktorým rodičia takpovediac nedovolili vyrásť. Už Aristoteles hovoril, že ak sa matka o dieťa nestará, je to chyba, ale ak sa oň stará príliš, je to dvojnásobná chyba. Znamená to, že v dnešnej dobe matky príliš obskakujú svoje deti, robia všetko za ne, nenechajú ich naučiť sa samostatnosti a zodpovednosti, a to sa potom prenesie aj do dospelosti?
Zachytil som niekde výraz „biomatka“. V tejto informačnej dobe sme presýtení radami a návodmi, guruami, liečiteľmi a koučmi, odborníkmi na každú oblasť. Denne sa to len hemží – 7 návodov ako, 10 rád pre, 5 tipov ku šťastiu, atď. Ľudia sa môžu potom zblázniť orientovať sa v tom a nájsť „to správne“, veď to ani nejde. A to všetko našu pozornosť zameriava viac preč, ku vonkajším zdrojom, než do seba, do svojho vnútra. Vytvára sa ilúzia, že všetko sa dá racionálne pochopiť a zvládnuť, že niekde tam nájdem návod.
Kedysi bolo napríklad bežné mať 5 – 10 súrodencov, dnes ste jedináčik alebo máte jedného, dvoch súrodencov. Dieťaťu sa dostáva viac času a pozornosti, viac podnetov prichádza zvonku, aj od matky, a menej je nútené poradiť si samo. Ak niekto vyrastá v takom až príliš chrániacom a uspokojivom prostredí, nemožno sa čudovať, ak sú neskôr jeho vlastné schopnosti slabé. Nedávno v klasifikácii duševných porúch pribudla pre dospelých(!) kategória „depresia z opustenia domu rodičov“. Pred 50 rokmi by sme si ťukali na čelo.
Matky a rodičia to myslia dobre a vychovávajú deti v rámci svojich možností najlepšie, ako môžu, a zvonku sa to môže javiť všelijak. Môžu dať len to, čo sami dostali. Áno, občas sa deje aj to, ako sa pýtate, že rodič „drží“ dieťa nakrátko, nedovolí mu opustiť hniezdo, ale to sú veľmi špecifické situácie na dlhšiu individuálnu analýzu.
Ako sa prejavuje, keď je dospelý človek nevyzrelý? Môže byť napríklad impulzívny a rozhodovať sa bez zváženia, ako to robia deti? Alebo mu chýba empatia a vidí len seba? Vie prijať názor, ktorý je iný ako ten jeho?
Narážate asi na obrazy puer aeternus, u žien puella – postavy ako Peter Pan, hrdina filmu Plechový bubienok, večný mladík, ockova princezná a podobne. Vidíme ich dosť v okolí, aj u politikov, hercov, mediálne známych ľudí. V každom z nás drieme taká postavička, alebo ako vravel C. G. Jung, archetyp. Záleží, kedy a ako sa prejaví, nakoľko nám zasahuje do života. Či je dominantná a už aj nám začína prekážať a pohoršuje okolie, alebo či občas v stiesňujúcom a zložitom živote prináša pohodové chvíle bez starostí, radostné hry, úľavu, tvorivú inšpiráciu, nové nápady.
Empatia, to je niečo výnimočné a špecificky ľudské. Ako ľahšie by sa nám všetkým žilo, keby sme si ju vedeli navzájom viac dopriať! Pre niekoho samozrejmosť, pre iného neznámy pojem, neznámy zážitok. Žiaľ, vidím to často pri práci s pármi, ako je pre dvojicu ťažké žiť so vzájomnou odlišnosťou, keď sa nedokážu pozrieť na vec očami toho druhého. Obaja sú ako vojaci v 1. svetovej vojne zabarikádovaní v bunkri svojich názorov, právd, hodnôt, emócií a zranení.
Môj veľmi subjektívny pocit a postreh je, že empatia klesá aj rozširovaním času na sociálnych virtuálnych sieťach. Nemáme prirodzenú psychickú adaptáciu na kontakt s ľuďmi, ktorých nikdy neuvidíme alebo vidíme len občas, povrchne. Iné podmienky zažívať empatiu mali deti na dedine, na ulici, keď sa denne spolu hrali, súperili, vymýšľali vylomeniny, spoločne sa tešili a báli, spolupracovali aj si ubližovali, zdieľali spoločné zážitky – než deti sediace každé inde u seba doma v bezpečí, píšuce si cez dotykové krabičky, vymieňajúc si názory, obrázky, videá. Virtuálny – nereálny priestor neposkytuje prirodzené spojenie v čomsi ľudskom, duševnom.
Môže si takýto človek udržať zdravý vzťah? Predstavme si situáciu, že mladý muž, tridsiatnik, je ešte stále len taký nedorastený chlapec – má fungovať v zdravom vzťahu so ženou, v ktorom si obaja majú byť rovnocenní?
Na to žiaľ neviem odpovedať, neviem, čo je to zdravý vzťah a správne rozhodnutia. Museli by sme sa pozrieť na konkrétnych ľudí, konkrétnu dvojicu a skúmať ich situáciu, čo ich trápi, ako veci vidia oni, čo prežívajú, ako sa v tom cítia a aké sú ich možnosti aj ochota niečo zmeniť. Ľudia vytvárajú vzťahy skôr pocitovo, cítime, či sme k niekomu priťahovaní či nie, a necháme sa unášať prúdom udalostí, postupne objavujú jeden druhého aj seba – niekde to ladí, niekde nie, ide to uniesť, alebo sa rozídeme.
A teraz trochu zostra – sú rodičia vinní za rozpadnuté manželstvá svojich detí?
Sú situácie, kedy napríklad rodič ťažko znáša výber partnera či partnerky svojho dieťaťa, vtedy svojím pôsobením môže prispieť k rozpadu vzťahu a „záchrane“ svojho syna, dcéry. Sú to extrémne náročné situácie pre deti medzi dvoma kameňmi, kedy sa všetkými silami snažia byť zadobre s oboma stranami, ale nejde to. A taktiež špecifické vzťahy matka – syn, otec – dcéra, kde niekedy silné hlboké puto nevedome bráni nadviazať partnerský vzťah.
Ak my ako rodičia chceme, aby naše deti boli v živote šťastné a dokázali žiť v uspokojivom vzťahu, musíme ich naučiť skutočnej zodpovednosti a podporovať ich v tom, aby sa naučili robiť správne rozhodnutia sami?
To naozaj netuším, nie som odborník na výchovu a ani nikoho s takými schopnosťami nepoznám. Ľudia žijú tak, ako vedia a môžu, máme každý rôznu „výbavu“ do partnerstva aj k výchove detí, a aj deti a situácie s nimi nám môžu otvárať nové svety a rozširovať priestor svojho poznania a vlastných možností.
To je aj úlohou psychológie – nie vravieť, čo je správne a normálne, ale pomáhať ľuďom vtedy, keď to potrebujú, hľadať, kde a ako sa môžu meniť. Univerzálne návody a rady neexistujú, už by sme sa dávno nimi všetci riadili. Sme rozdielni a to je na práci psychológov to čarovné a tvorivé – zažívať jedinečnosť a výnimočnosť každého z nás.